Keď mi manželka povedala, že je tehotná, bol som šťastím bez seba, že sa stanem otcom. Bol som najšťastnejší chlap na svete. Vedel som, že keď sa malé narodí, bude to ťažké. No nečakal som, že mňa a manželku oberie o všetko súkromie. Rozumel som tomu, že ho chce mať prvé mesiace pri sebe a akceptoval som to. Aj keď som si myslel, že bude spať vo svojej postieľke a nie medzi nami. No to som ešte netušil, že tú postieľku som kupoval úplne zbytočne. Malý má tri roky a stále spí medzi nami.
Prišiel zlom
Jedného dňa sa vo mne niečo zlomilo a povedal som si, že už toho bolo akurát tak dosť. Mal som pokrk toho, ako ma neustále buchnátuje do chrbta nejaký malý krpec, ktorý už má mať dávno nielen svoju posteľ, ale aj vlastný priestor, kde bude mať všetky svoje veci. Keď som prezeral detske izby, manželka bola trochu skeptická, pretože si myslela, že malý na takýto krok nie je pripravený. Našťastie som ju presvedčil, že sa mýli. Bol to ten najlepší krok v živote. Malý je spokojný vo svojom vlastnom kráľovstve, kde sa môže rozťahovať na svojej posteli a robiť neporiadok všade, kde sa mu len zapáči. A my máme konečne súkromie.